Niečo na úvod:
Poviedka je o 14 ročnej Madison, celkom (ne)obyčajnom dievčati....
Žije len s matkou, otec sa často opíjal a bil ju aj jej matku. Keď mala Madison 12 opil sa ako vždy a spadol zo schodov,
čo mu bolo aj osudným....Potom sa spolu obe presťahovali do malého mestečka. Od vtedy prešli 2 roky. Rany na tele sa zahojili, ale čo rany na duši?....Na tie sa zabudnúť nedá, aj keď sa teraz Madison darí dobre a síce nemá všetko,
čo chce a žijú skromne, je spokojná. Na minulosť sa snaží už nemyslieť. Jediná jej zostala len matka a ešte strýko v
Londýne, ktorý ale býva príliš ďaleko na to aby sa s ním Madison mohla navštevovať a vidieť tak často, ako by chcela.
V škole sa učí dobre, väčšinou sa baví len s chalanmi, pretože si v prítomnosti ostatných dievčat pripadá čudná.
Madison ale dokáže niečo, o čom zatiaľ ani sama nevie....
"Madison, raňajky už sú na stole! Zmeškáš do školy! Počuješ? Vstávaj!" Kričala na mňa mama z kuchyne kým som si ja driemala v mäkkučkých perinách vo svojej izbe. Paprsky slnečných lúčov mi svietili cez okno do očí a ja som sa pomaly prebúdzala. Pri pomyslení, že musím ísť do školy som mala chuť zahrabať sa znova pod perinu, predstavovať si že sú prázdniny a ja konečne pôjdem do Londýna na prázdniny k strýkovi. Už som tam bola, ale teraz by som tam chcela ísť na dlhšie a užiť si to. Pravdu povediac, tu toho veľa nie je...."Madison, kde si toľko?" Otvorili sa dvere a v nich stála mama
v jednoduchých šatách s kvetinovým vzorom so zásterou. "Už idem...." Zamumlala som, pritom sa mi vôbec nechcelo.
"No tak už poď, veď nestihneš hodinu." Poponáhľala ma mama a ja som sa snažila ako tak sa prebudiť. "A čo je dnes na raňajky?" Spýtala som sa, aj keď som už tušila...."Eee....No, vločky s mliekom." Aj som si myslela....Každý deň to isté vrátane víkendov kedy chodíme do reštaurácie. Tam mama aj pracuje, ako servírka....Veľa kulinárskych schopností nenabrala ale nemôžem si sťažovať....Už som si zvykla. "Tak šup, šup! Za chvíľu ti ide autobus!" Stresovala mama a zároveň sa chystala do práce. Jeden by nepovedal, čo všetko ráno nahádže do tej tašky a ani nedáva pozor. Potom si vzpomenie, ale už je neskoro. "Mami....Práve si do svojej tašky zabalila aj Sally-nu misku na vodu...." Sally je naša fenka. "Aha, no vidíš. Ani som si to nevšimla. Ďakujem, zlatíčko moje. Už si doraňajkovala?" Pýtala sa ma a to som si dala sotva tri lyžičky. Inak, keď už som spomenula Sally....Kde vlastne je? "Mami, kde je...." Mama duchom neprítomná otvorila skriňu s oblečením, mala tam svoj pracovný úbor...."O, Sally! Čo tu robíš?"...."Mami, ty si Sally omylom zavrela do svojej skrine?!" Ani ma to v skutočnosti príliš neprekvapilo. Minule to bola chladnička, predminule odpadová rúra....No, radšej to nechajme tak....Ešte by na nás poslali ochrancov zvierat...."Prepáč, zlatko." Pozrela sa na hodinky. "To už je toľko? Tak poď, už nie je čas. Autobus ti ide za chvíľu a ja to mám pešo do práce 20 minút. Ak sa omeškám čo len o minútu, šéfova mi to strhne z platu. Dám ti nejaké drobné, kúpiš si jablko alebo bagetu v škole." Mama to má naozaj náročné, v práci veľa toho nezarobí ale dá sa. Žijeme si skromne ale spokojne. "Nechaj tak, zoberiem si bicykel." Upokojila som ju, nahádzala si všetky zošity a pomôcky do tašky a odložila som misku s vločkami rozpustenými v mlieku. Aj tak by som sa z toho asi už nenajedla....Bežné ráno, zhon, chaos, zhon, chaos....Už som hovorila, že je to zhon a chaos? "Ty si poklad, zlatíčko. Ľúbim ťa, pa. Uvidíme sa neskôr." Dala mi pusu na líco, zamávala mi a zavrela za sebou dvere od domu. Náš domček bol menší, ale stačil nám a navyše pre nás dve sme príliš veľký dom nepotrebovali. Keď sme sa sem prisťahovali, boli sme šťastné že sme vôbec nejaký tak lacno zohnali...."Sally, budem ťa tu musieť nechať, ale vrátim
sa hneď po škole." Sľubovala som svojej vernej fenke, ona len zakňučala. Bolo mi jej ľúto, nechať ju tu....
Ale nič sa nedá robiť, do školy ju so sebou vziať nemôžem. Takto to je skoro každé ráno...."Hav, hav!" Zaštekala na mňa
pri odchode a ja som jej zamávala, potom som zavrela dvere a zamkla. Prešla som za dom, kde som si vždy
nechávala bicykel. Bol tam ako vždy, už som ho len odviazala a šla....
Prosím, ak ste to nečítali tak ani nepíšte komentár a hlavne nie typu: "Super článok, poviedka."
Ocenila by som, keby ste sa trocha rozpísali. Dala som si na tom záležať a s poviedkami len začínam.
Rada by som si prečítala váš názor a to ako sa vám táto poviedka páči a či v tom mám pokračovať. :-)
!Meggie!♥ | 
sims3-babu | 
MOc krásna poviedka ja teda moc poviedky nemusím ja redšej obrázky preto mám aj rád komixy :D ale táto je naozaj pekná som zvedaví prečo je Medison tak neobičajná a nespomenula si tam čo je ta fenka za plemeno možno to nie je až tak dôležité ale pre lepšiu predstavivosť mohla by si opísať aj Medison a jej izbu ale inak naozaj moc pekná poviedka ani nebola moc dlhá čo mi vyhovuje som zvedaví na pokračovanie